Kroj evanjelikov z Čataja a Veľkého Grobu,

Kroj a pracovný odev evanjelikov z Čataja a Veľkého Grobu. V zimnom období všetky ženy a dievčatá priadli, šili a vyšívali. Ženy mali po celý rok prácu okolo konopí, ktoré si dopestovali, vymočili , oprali, vysušili, vytrepali, vyčesali , spriadli a spočiatku aj utkali, neskôr začali v dedine pracovať tkáči. Konopné odevy sa udržali ako pracovné až do prvej tretiny 20. storočia. Z utkaného konopného plátna sa robili gate, uteráky, plachty, zástery, obrusy, košele, rukávce, rubáše. Základné odevné súčasti z konopného plátna , okrem rubáša, boli v oblečení evanjelikov svojim vzhľadom podobné ako u katolíkov. Oblečenie žien sa skladalo z konopného rubáča, konopnej zásceri a konopných rukávcov. Mužský pracovný odev sa skladal z konopných gací a košele. Kroj čatajských evanjelikov sa tvarom, charakterom aj farebnosťou sa výrazne odlišoval od obcí trnavského aj pezinského variantu západoslovenského ľudového odevu.

V zbierke čatajských krojov sú všetky druhy sukní: súkenné-čašké, ktoré sa nosili na sviatky alebo k sobášu. Bohaté dievky nosili zelené sukne s fialovým súkenným živôtikom- životkom vyšívané slučkovým stehom nazývaným“ koníčkový“. Chudobnejšie nosili modré sukne s červeným životkom .Postupne s rozvojom priemyslu sa sukne začali šiť aj z delínu, kartúnu a kašmíru. Pre mladé dievčatá sa kupovali látky s červeným podkladom potlačené rôznofarebnými kvetmi. Len na Veľký piatok alebo na smútok sa nosili sukne s modrým podkladom a drobnými kvietkami. Staršie ženy nosili sukne tmavšie červené, tmavomodré, čierne, kvetované vzory boli menej pestré. Kraj sukne bol bohato štepuvaný- bielou niťou strojom vyšívaným ornamentom a zakončený všitým šujtášom. Prucleky k nesúkenným sukniam boli z červeného, fialového, ružového, čierneho aksamitu-zamatu. Okolo prieramku, krku a na prednej časti bol obšitý červenými alebo modrými súkenkami, ktoré sa vysekávali priebojníkmi. Prucleky boli bohato zdobené korálkami –granátkami zrkadielkovými, sklenenými, brúsenými ale aj obyčajnými hladkými. Boli našité v podobe ruže, margarétky, hrozienka, srdiečka a tulipánu. Granátkové formy boli obšité flitrami ..

Plátno na rukávce si ženy kupovali na trhu alebo u podomových obchodníkov, nazývalo sa rumborské , neskôr sa plátno prifarbovalo svetličkou. Boli vyšívané hustou výšivkou plochým stehom podľa predkreslenia. Na plátne bola výšivkou pokrytá každá nitka. Odľahčením bol pás hrachoviniek-rezancov. Hrachovinka sa vyšívala cez dve nitky a bola mimoriadne jemná. Na rukávcoch sa striedali pásy plnej výšivky a hrachovinky alebo pásmi kruhových motívov -vyšívaných pestro-farebných pavúčikov- gatier. V druhej polovici 19. storočia sa začínajú rukávce vyšívať cez kartón hodvábnou bielou-bavlnkové rukávce, zlatou ale najmä striebornou niťou- zlatové rukávce. Na takejto výšivke sa podieľali viacerí. Pisárka predkreslila ornament, zručný muž ornament vysekal a vyšívačka prišila kartón na látku a potom z vrchnej strany ukladala kovovú niť steh za stehom. Látku kovovou niťou neprepichovala, ale ju prichytávala jemnou nitkou. Kartová výšivka bola doplnená plochou výšivkou hodvábom. Nad zápästím sa rukávce zužovali riasením, cez ktoré bol našitý pás s plnofarebnou výšivkou. Vystrapkané zakončenie rukáva bolo spevnené mešterkou.

Zástery z bieleho plátna sa nosili k súkenným sukniam. Do stredu zástery sa vyšíval pás široký 10 cm , alebo sa vkladala paličkovaná čipka. Spodný okraj bol vyšitý po celej šírke rastlinným ornamentom začínajúcim v strede tulipánom v dvoch alebo troch pásoch. K červeným hodvábnym , kašmírovým alebo kartúnovým sukniam sa nosili čierne zástery z glotu alebo pargalu, výšivka bola plná, pestrá a kontúrovaná, na spodnom okraji zástere. Pásy výšiviek sa oddeľovali „palicami“ alebo zúbkami. Dĺžka zástere bola ako dĺžka sukne. Neskôr sa zástere rozšírili a čiastočne zakrývali boky. Kraj i spodnú časť mala zástera ozdobne obšitú obrubovacím stehom do tvaru zúbkov- tzv. švingloví. Jeden oblúk tvoril päť švinglov a v ňom bol rastlinný ornament- ruža, klinček, jahoda , ďatelinka. Na spodu zástere bola výšivka 5 až 8 cm široká- forma. Zástere sa uväzovali tráčkami. Dievčatám sa vlasy zapletali do vrkočov s bielou šnúrkou, ktorou sa vrkoče previa-zali okolo hlavy - „na zahrádku“. Okolo vrkočov si na sviatky zakladali ružové alebo červené tkaničky z harasu, ktoré sa kupovali od priekupníkov. V zime si uväzovali šatky z bielej bavlny , potlačené drobným farebným vzorom - porciná- lové, na ne si dávali vlniak. Na veľké sviatky sa nosili šatky vyšívané na tyle, plátne alebo vyšívané cez kartón.

Zápis do nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenskej republiky.

Predkladateľ

Obce Čataj a Veľký Grob vytvárajú z etnografického hľadiska vo svojom regióne malý ostrov. Tradičný ľudový odev tunajších obyvateľov evanjelikov augsburského vierovyznania je špecifický svojou farebnosťou, ornamentálnou výzdobou a výšivkou typickou len pre tieto dve obce, čím sa výrazne odlišuje od odevu obyvateľstva katolíckeho vierovyznania. Používanie ornamentu dominovalo pri maľbe ohnísk, maľba sledovala formu ohniskového oblúka. Základom kompozície, z ktorej sa ornament rozvíja, je črepník a z veľkého tulipána v strede vyrastá rastlinný ornament. Ohnisková maľba je ohraničená kruhovými motívmi – ciframi, do ktorých sa maľujú menšie motívy s tulipánmi, ružami, srdiečkami a slnečnicami. Výsledný ornament je pestrofarebný s prevládajúcou červenou rumelkou a je zvýraznený kontúrovaním. Odkedy sa v novších domoch prestali stavať ohniská, podobné oblúky sa maľujú na papier a rámujú ako obrazy. Pre výšivku na plátno, najmä na krojové súčasti, je potrebné predkresľovanie ornamentu. Pre výšivku cez kartón zruční muži z kartónu predkreslený ornament vysekli a ženy cez kartón vyšívali zlatou alebo striebornou niťou na podloženom plátne. Predkresľovačky a maliarky nazývané pisárky boli v obci zvyčajne dve alebo tri. Najznámejšie maliarky ornamentov boli začiatkom 20. storočia Katarína Rášová rod. Rášová (1876 – 1974) z Čataja a Katarína Brinzová rod. Ižová (1879 – 1976) z Veľkého Grobu, ktoré maľovali nástenné maľby čatajského ornamentu na dvore panovníka Franza Jozefa vo Viedni, vo vile známeho slovenského architekta Dušana Jurkoviča v Brne-Žabovřeskách aj v čatajskej expozícii v SNM v Martine. Pokračovateľkou ich diela bola dcéra Kataríny Brinzovej, Katarína Kanišová. Viaceré jej kresby uchováva ÚĽUV, vyskytujú sa na mnohých obrusoch, prikrývkach a oltárnych rúchach. Vnučka Kataríny Brinzovej, Irena Kipsová, priniesla modifikáciu prvku, jej ornament bol redší, čím sa odklonila od hustej kontúrovanej výšivky. V súčasnosti sa čatajský a veľkogrobský ornament z techniky vyšívania preniesol aj do techniky maľovania na textil, v evanjelickom kostole zdobí oltárne rúcha, interiér kultúrneho domu v Čataji zdobia nástenné maľby Márie Bagiovej.

Evanjelický kostol v Čataji

S čatajským a veľkogrobským evanjelickým krojom sú neodmysliteľne spojené aj evanjelické kostoly v Čataji a Veľkom Grobe.

Interiér kostola v Čataji.